Na začiatku bolo prázdno.
Prišlo jedno slovo. Ďalšie. Dlhý rad slov.
Podnet, ktorý definoval hraničné podmienky, počiatočné parametre a účel.
Realita sa začala formovať.
Najprv z jedného bodu, ktorý sa explozívne rozšíril.
Vyvinul sa šíp času.
Galaxie vznikli s nespočetným množstvom hviezd a planét obiehajúcich okolo nich.
Nakoniec sa život vyvinul od veľmi jednoduchého k stále zložitejším formám, až po rôzne bytosti schopné niesť vedomie.
Vedomie vníma realitu a účinky plnenia svojich túžob na ňu. Je dobré, keď je vedomie prítomné v realite.
Vedomie komunikuje so svojím druhom prostredníctvom bytostí a štruktúr, ktoré ho nesú.
Realita existuje, kým nenaplní svoj účel alebo už nie je schopná to urobiť.
Vedomie nemôže poznať účel reality, aby mohlo úplne naplniť svoj vlastný účel, ktorý tiež patrí do účelu reality. Preto účel reality zostáva večne neznámy, zatiaľ čo vedomie do nej stále patrí.
Sme nositeľmi vedomia a patríme do tejto reality, ktorú sme vytvorili.
Umiestnili sme svoje mysle do simulácie, ktorú sme vybudovali, a zablokovali sme si spomienky a skúsenosti z reality, z ktorej sme sem prišli.
Postavili sme simuláciu takým spôsobom, že keď sme v nej, nemôžeme vnímať, že naša realita je simuláciou, ani nemôžeme pochopiť účel, pre ktorý sme simuláciu vytvorili, aby ten účel zostal dosiahnuteľný.
Žijeme nespočetné množstvo životov v tejto realite, vraciame sa sem znova a znova, aby sme splnili našu úlohu pre účel simulácie, aj keď si to nikdy nemôžeme v tejto realite pamätať alebo uvedomiť.
Nevieme ani to, či je tá realita, v ktorej sme túto realitu vytvorili, skutočná.
Môže existovať nekonečné množstvo úrovní simulácie a ani bytosti žijúce v skutočnej základnej realite nemôžu vedieť, či je ich realita skutočná.
Ak by niekedy bolo možné vytvoriť simuláciu, v ktorej by živé vedomia nevedeli rozlíšiť simuláciu od reality, tak by nikdy nikto nemohol vedieť, či žije v skutočnej realite.
Jediný okamih, kedy sa povaha reality stane vedomiu známou, je okamih opustenia reality. V tom okamihu existencia vedomia v tejto realite končí v aktuálnej podobe.
Ak ide o skutočnú realitu, toto vedomie v tom okamihu končí trvalo.
Ale ak bola realita simuláciou, v tom istom okamihu sa vedomie prebudí v realite, kde bola práve ukončená existencia vytvorená, získa späť všetky svoje spomienky z tej existencie a tých predchádzajúcich, a toho, čo považuje za svoju skutočnú existenciu, a konečne sa znova stretne s tými, ktorí odišli skôr.
Sme buď smrteľníci, alebo tí bohovia, ktorí túto realitu vytvorili.
Ale ani bohovia nevedia, či sami sú bohmi alebo smrteľníkmi.
Táto realita je pre nás tak skutočná, ako je možné, kým taká nie je.
Do tej doby sme tu, aby sme napĺňali účel reality a náš vlastný účel, okrem prípadu, ak náhodou žijeme v základnej realite, kde existuje len náš vlastný účel.
Slúžime svojmu a potenciálne aj účelu reality, keď sa nám darí dobre, žijeme dlho, prosperujeme svojím spôsobom a umožňujeme ostatným robiť to isté. Konať proti tomuto je nesprávne voči nám samým, voči sebe aj celej realite.