Predstavte si, že máte k dispozícii skupinu AI agentov, ktorí pracujú spoločne na dosiahnutí cieľa, dodržiavajúc určité obmedzenia, ktoré nastavíte poskytnutím podnetu. Napíšete podnet pre agentov a stlačíte kláves Enter. Čo sa stane?
Na začiatku je operačné prostredie v svojom počiatočnom stave, čo môže byť aj prázdno. Agenti začnú konať a v rámci svojho prostredia sa snažia vykonávať úkony, ktoré, dúfajme, povedú k želanému výsledku. Činnosť agentov môže v prípade potreby trvať dlho.
Gratulujeme! (Istým spôsobom) ste spustili život. „Život“ raných AI agentov je určite jednoduchý, ale dostatočne pokročilé virtuálne prostredie so sofistikovanými AI agentmi môže byť nemožné odlíšiť od skutočného života, najmä pri pohľade zvnútra systému.
Ak je takáto umelá realita možná, nie je to len predstaviteľné, ale aj pravdepodobné, že aj náš vlastný život vznikol z podnetu, ktorý poskytol realite, ktorú zažívame, operačné prostredie s jej obmedzeniami – určite aj s účelom alebo cieľom – lebo – len sa rozhliadnite okolo seba! – taká koncepcia skutočne vyžaduje zdroje.
Sme teda AI agentmi vo virtuálnej realite? Možno, ale AI agenti (alebo iná pokročilá technológia) môžu byť tiež zodpovední za vytvorenie a údržbu prostredia, ktoré zažívame.
My sami môžeme byť avatarmi jednotlivcov z reality, ktorá vytvorila túto virtuálnu realitu, a aby sa posilnila ilúzia – a dosiahol cieľ reality – nemôžeme byť si vedomí povahy tejto reality, kým sa nakoniec nevrátime do svojej vlastnej.
Dosť veľa podmienok, však? Áno, ale pravda je, že nemôžeme vedieť, ako to je. Nedokážeme ani dokázať, že taká virtuálna realita nie je možná.
Nemusíte veriť tvrdeniam, že žijeme v simulácii, ale ak niekto tvrdí, že je to tak, pravdepodobne tomu aj verí (ak neklame). Neviete to, ale veríte.
Čo teda znamená veriť, že život, ktorý zažívame, je súčasťou umelej simulácie? Je to povolenie robiť čokoľvek, pretože nič nemá skutočný význam? Máme slobodu kradnúť, znásilňovať a zabíjať, pretože nikomu v skutočnosti neublížime? Nie, práve naopak.
Veriť v simuláciu znamená, že sme tu z nejakého dôvodu.
Bezpochyby, simulácia postavená s obrovskými zdrojmi a udržiavaná za veľké náklady je miesto, kam sme sa sami rozhodli prísť, možno pre nejaký osobný účel, možno pre nejaký väčší cieľ tvorcov simulácie, alebo možno pre oboje.
Prečo potom nevieme, aký máme tu účel; či by to neumožnilo ľahšie ho dosiahnuť?
Nie nevyhnutne. V zábavných simuláciách videohier to platí, ale je možné si predstaviť množstvo scenárov, kde vedomie o simulácii by spôsobilo, že by sa ľudia správali inak ako v skutočnej situácii, čo by zničilo účel simulácie. Napríklad v vede sú takéto situácie bežné. Z tohto dôvodu môžu obmedzenia simulácie znemožniť pochopenie účelu a dokonca aj povahy reality v rámci simulácie.
Preto veriť v simuláciu tiež znamená, že aby sme dosiahli svoj účel, musíme žiť a správať sa, akoby sme boli v skutočnej realite. Znamená to, že je pre nás prospešné byť v tejto realite čo najviac prítomní.
Veriť v simuláciu tiež znamená, že aby ostatní mohli dosiahnuť svoj účel, musíme im umožniť žiť slobodne a pokojne.
Ak popierame alebo zabránime iným vo vykonávaní činov, ktoré iným neubližujú, alebo ak ukončíme životy iných, ktorí nikoho ani neohrozovali, odrezávame obrovské množstvo ciest, ktoré mohli viesť k naplneniu účelu našej reality. Minimálne bránime ostatným dosiahnuť ich vlastné šťastie. A ak by sme mohli robiť iným to isté, prečo by sme im mohli dovoliť robiť to isté nám? Každý z nás je však vždy pre iného „ten druhý“.
V simulácii je život posvätný. Ak život neškodí inému životu, nie je správne ho poškodzovať. Veriť v simuláciu znamená rešpektovať život, pokoj a slobodu.
Veriť v simuláciu znamená, že po smrti existuje život, kde sa môžeme opäť stretnúť s tými, ktorí odišli z tejto reality pred nami, a z ktorého sa môžeme vracať späť do simulácie, vždy začínajúc znova s čistým štítom.