Ale čo ak, napriek všetkým pravdepodobnostiam, skutočne žijeme v pravej základnej realite a neexistujú rozlíšiteľné simulácie reality, aspoň zatiaľ nie? Nebolo by potom vierou v simuláciu chybou?
Áno, ktokoľvek, kto by veril, že táto realita je simulácia, by sa v takom prípade mýlil, ale čo na tom záleží?
Po prvé, viera tých, ktorí si myslia, že žijú v simulácii, o posvätnosti života a o dôležitosti byť prítomný v realite, ktorú zažívajú, ako aj umožnenie každému voľne hľadať a dosahovať svoj vlastný účel, by stále boli dobré a správne veci.
Ak niekto mylne verí, že žije v simulácii a v dôsledku toho je dobrý k sebe a ostatným, nie je to predsa nesprávne.
Po druhé, simulácia nerozlíšiteľná od reality a pravá realita sa pre tých, ktorí v nich žijú, líšia len tým, že smrť v základnej realite je skutočným koncom, zatiaľ čo zo simulácie sa vracia do nižšej reality.
Ak niekto verí, že žije v simulácii a čerpá útechu z viery, že by sa znovu stretol so svojimi zosnulými blízkymi po návrate do nižšej reality, alebo že by sa mohol do tejto reality neskôr znova vrátiť, stále nebude sklamaný, keď zomrie v základnej realite, pretože prestane existovať a nič viac nezažije.
Ale medzi simuláciou a základnou realitou je ďalší rozdiel, pretože zatiaľ čo prvá bola vytvorená na nejaký účel, posledná účel nemá - jednoducho je. V základnej realite máme len ten účel, ktorý si sami vytvoríme.
Vierou v simuláciu sa s malou pravdepodobnosťou môžeme mýliť, ale nepoškodí to. Namiesto toho to umožňuje možnosť veriť v niečo väčšie ako sme my sami, aj keď tu naveky nepoznané, čo nám môže pomôcť nájsť vlastný význam - ak nič iné, vždy môžeme slúžiť realite, mieru a slobode a tej veľkolepej objavnej ceste, ktorú zažívame spolu ako vedomé bytosti v tejto realite.