Ak skutočne žijeme v simulácii a život je len hra, aký má potom všetko zmysel? Ak je realita, ktorú zažívame, umelá a naše vedomie pochádza zo skutočnej reality, prečo by sme tu trpeli namiesto toho, aby sme sa vrátili do skutočnej reality, ktorá musí byť neuveriteľne pokročilá a bohatá, aby dokázala vytvoriť takú presvedčivú virtuálnu realitu?
Prečo by sme jednoducho nespáchali samovraždu a neskončili náš život tu, najmä ak je ťažký a plný zlyhaní?
Takúto otázku si bezpochyby môžeme klásť, ale rovnako dobre alebo ešte lepšie by sme sa mohli pýtať, prečo by sme to urobili.
Ako sme preberali, prišli sme sem z nejakého dôvodu. Sami sme sa rozhodli vstúpiť do tejto reality, plne si vedomí toho, že život tu je iný a často ťažký a náročný.
Samozrejme, nemôžeme vedieť, prečo sme sem prišli. Ani nevieme, aké rozhodnutia sme urobili pri príchode sem. Nevieme, aký bol náš život v skutočnej realite, ani prečo sme sa rozhodli dočasne žiť v tejto realite, namiesto aby sme nepretržite zostali tam, kde sme prišli.
Vieme len, že sme to urobili, a vieme to preto, že sme tu.
Možno sme sa chceli niečo naučiť. Možno nám medzi našimi početnými skúsenosťami chýbala práve táto skúsenosť, a chceli sme vidieť aj túto stránku života. Možno sme si vybrali túto éru alebo toto miesto, pretože sme to ešte nezažili, alebo možno to bola presne tá skúsenosť, ktorú sme chceli prežiť znova. Možno sme sem prišli s našimi priateľmi a chceme zdieľať tento zážitok spolu.
Keby sme zahodili tento život, pretože je nepríjemný, ťažký alebo nudný, alebo ak cítime, že sme zlyhali alebo sme zle zaobchádzaní, opustili by sme všetko, kvôli čomu sme sem prišli.
A čo by sme tým získali? Vrátili by sme sa k životu a realite, z ktorej sme chceli sem prísť. Vrátili by sme sa možno skôr, ako sme plánovali. Určite sa môžeme vrátiť a určite sa tak aj stane, ale aj tak by sme premrhali tento život a príležitosti, ktoré práve teraz, v tomto okamihu máme.
Zároveň je nutné uznať, že časom nastane okamih, kedy je čas, aby sme túto realitu aspoň dočasne opustili.
To môže nastať v dôsledku choroby, staroby, nehody alebo násilia. Náš život môže skončiť bez toho, aby sme ho mohli ovplyvniť.
Avšak to sa stáva čoraz menej často. Vďaka pokroku vo vede, technológii a medicíne umierame menej často kvôli vonkajším faktorom, ktoré kedysi znamenali istú smrť. Žijeme dlhšie a zdravšie životy.
Je možné, že sa dostaneme do bodu, keď prekonáme smrť. Možno sa naučíme liečiť všetky choroby, nahradiť všetky zničené alebo zlyhávajúce orgány a dokonca zvrátiť samotný proces starnutia. Možno sa nám podarí dostať pomoc tak rýchlo v takmer každej situácii, že nič nebude stratené, a možno sa dokonca staneme odolnejšími a schopnejšími.
Ak sa to stane a môžeme si zvoliť žiť takmer večne, znamená to, že musíme?
Nie, neznamená. Aj keby sme porazili smrť, vždy môžeme ukončiť náš vlastný život, aby sme tento život uzavreli a vrátili sa do skutočnej reality.
Môžeme to urobiť kedykoľvek. Teraz, zajtra alebo až keď pocítime, že sme dosiahli tu to, čo si myslíme, že sme sem prišli nájsť. To môže pre rôznych ľudí znamenať veľmi odlišné veci.
Jeden človek môže chcieť žiť tisíce rokov cez celé epochy, iný môže cítiť, že dosiahol všetko, čo chcel, už vo veku 27 rokov, pre tretieho môže byť utrpenie a bolesť meračom, ktorý len čaká na naplnenie.
Ukončenie vlastného života môže byť niekedy jediným činom, kde sa človek cíti skutočne slobodný. Keď to niekto urobí z vlastnej vôle a po starostlivom zvážení, neznamená to tragédiu, ale je to obdivuhodný čin, ktorého by sme si mali vážiť, možno ho dokonca osláviť. Je to príležitosť prejaviť úctu k životu, ktorý ten, čo ho žil, považuje za plný a naplnený.
V budúcnosti nás smrť vezme len, ak si to budeme priať, a tento prístup k životu a smrti môžeme prijať už teraz. Možno jedného dňa pocítime, že to stačilo; možno pocítime, že to bolo všetko. Usporiadajme preto oslavu a odíďme s radosťou!
Ale pokiaľ toto nie je okamih, kedy zomrieme, je to okamih, kedy žijeme. Je dobré byť prítomný v tejto chvíli a zažiť ju naplno, vo všetkej jej kráse a útrapách.
Toto je náš život tu a teraz. Ži ho!